Hodinky s odbíjaním – Keď sú kukučky vkusným doplnkom na zápästie

Tagy: Technológie a pojmy | Klasické

Jakub Pitucha | 29.12.2023 | 8 MIN

Dnes si spolu dopodrobna rozoberieme ďalšiu hodinkovú komplikáciu. A pretože sa nebojíme, ukrojíme si poriadne veľké sústo – zvonkohru… Ja sám sa totiž nebojím o zvonkohrách všetkého druhu povedať, že hneď vedľa tourbillonu a večného kalendára ide o jedny z najzložitejších komplikácií. A ono to tiež nie je žiadna rozprávka – do kalibru s veľkosťou päťdesiatkoruny „napchať“ stroj, ktorý pôvodne rozoznieval mestá z veľkých vežových hodín… No ale nebudeme predbiehať a vezmeme to po poriadku. Tak začnime!

Sonnerie alebo Repeater?

Hneď zo štartu si ale musíme urobiť poriadok v názvosloví. Odbíjacie hodinky, či už do vrecka alebo na zápästie, sa totiž delia hneď do niekoľkých skupín.

Prvé z nich sú tzv. „Sonnerie“. Tento typ hodinového strojčeka nám oznamuje (odbíja) čas sám od seba tak, ako postupne prechádza jednotlivými hodinami alebo aj štvrťami.

Navyše tieto stroje bývajú vybavené prvkom, napríklad tlačidlom alebo páčkou, ktorým môžeme toto ozvučenie vypnúť. Nemusíte sa teda báť, že vám Sonnerie začnú „bimbat“ napríklad v polovici divadelného predstavenia.

A u tých drahších (tu už sa pohybujeme v rádoch miliónov) často nájdeme aj možnosť, pomocou ktorej môžeme ľubovoľne prepínať aj medzi samotnými druhmi Sonnerie.

Druhy Sonnerie poznáme tri; Grande Sonnerie, Petite Sonnerie a Sonnerie a pri Passage.

Prvá z nich, Grande Sonnerie alebo „veľké zvonenie“ (vo voľnom preklade), dokáže odbíjať každých 15 minút informáciu o štvrtiach aj hodinách. Každých 15 minút sa teda dozviete (doslúchnete) informáciu o aktuálnom počte hodín a aktuálnej štvrti. Do tohto typu Sonnerie sa potom väčšinou púšťajú len skutoční majstri hodinári, pretože takýto kaliber potrebuje obrovskú dávku energie a často tu nachádzame napríklad dvojité perovníky (jeden pre funkciu času a druhý pre odbíjanie) či iné technické riešenia, ktoré dokážu nasýtiť takýto hladný stroj.

Petite Sonnerie („malé zvonenie“) je o kvapôčok jednoduchšie a tiež menej „ukecanejšie“. Počet hodín sa totiž dozvedáme iba v každú celú hodinu a počet štvrtí v určenú štvrť.

A nakoniec Sonnerie au Passage, ktoré sa vyznačujú jedným jednoduchým tónom každú celú hodinu.

22.11.2023 - Jakub Pitucha
MeisterSinger Bell Mountain Review - "Sonnerie au Passage"

Druhá veľká vetva v rodokmeni odbíjacích hodín je tvorená o niečo známejšou a početnejšou rodinou „Repeaterů“. Tento typ hodinového stroja totiž odbíja na požiadanie, a to (vo väčšine prípadov) po interakcii s posuvníkom na boku puzdra, po ktorého posunutí nám hodinky „prečítajú“ čas vo svojom ústrojenstve a odbijú určitú súhru tónov podľa aktuálnych hodín, štvrtí a niekedy dokonca aj minút!

No a aby sme to mali ešte ťažšie, sú niekedy hodinky dokonca vybavené oboma... Napríklad ako Audemars Piguet Code 11.59 - Grande Sonnerie Carillon Supersonnerie za ľudových 16 439 345 českých korún (podľa aktuálneho menového kurzu v čase písania tohto článku).

Kaliber 2956 modelu Audemars Piguet Grande Sonnerie Carillon.

Kvapka histórie

Cez vyčerpávajúci úvod sa dostávame k histórii. Je predsa potrebné vedieť, kde sa vlastne hodinky s odbíjaním vzali. Za takého dinosaura vo svete odbíjacích mechanizmov by sa dali považovať staré vežové hodiny. Údajne najstaršie z nich pochádzajú zo Sýrie z 12. storočia – odkiaľ sa postupne rozšírili po celej Európe…

O pár storočí neskôr potom začali vznikať aj prvé Repeatery – hlavným hnacím motorom tohto vynálezu bola najmä túžba zistiť čas aj v noci. Naši predkovia si pochopiteľne nemohli užívať vychytávky dnešného hodinkového sveta ako LumiBrite, Casio Iluminator alebo tritiové tyče. A tak na to šli úplne inou cestou… povedali si, že keď nemôžu hodiny v noci vidieť, tak ich aspoň začujú.

18.10.2019 - Radim Krčmář
Luminiscencia – A bolo svetlo!

Veľmi dôležitý míľnik pre hodinky s odbíjaním bol rok 1687 – kedy si britský hodinár Daniel Quare nechal patentovať úplne prvé (v tom čase ešte samozrejme vreckové) hodinky s odbíjaním.

O tento patent sa pral s inou britskou legendou hodinárčiny, Edwardom „Barlowom“ Boothom – ten však nakoniec patentový súboj prehral, pretože jeho repeater potreboval na spustenie dve stlačenia/posunutia na rozdiel od jedného, ktoré stačilo repeateru Daniela Quarea.

Tieto vreckové hodinky dokázali odbíjať hodiny a štvrte a trvalo ešte ďalších 63 dlhých rokov, kým ďalší britský hodinár, Tomas Mudge, dokázal roku 1750 vytvoriť repeater minútový.

Daniel Quare, zdroj: Wikimedia.org

A kedy sa repeatery konečne dostali aj na zápästie? Písal sa rok 1892, kedy prišli bratia Louis-Paul a César Brandtovi (zakladatelia značky Omega) za spolupráce so švajčiarskym Audemar Piguet s prvými náramkovými hodinkami s komplikáciou repeatera.

Prvé náramkové hodinky s repetíciou, 1892. Zdroj: omegawatches.com

Jednalo sa síce len o vreckové hodinky zasadené do nového kabátika určeného na zápästie – môžeme ale povedať, že týmto odvážnym krokom otvorili cestu ďalším nasledovníkom. Tieto hodinky boli predávané cez Tiffany New York a trvalo vyše ďalších tridsať rokov, kým sa tieto modely začali hrdo pýšiť menom vyššie menovanej značky.

18.3.2023 - Agáta Vřeská
Tiffany Blue - hodinky vo farbe vajíčka drozda

Čo sa týka komplikácie sonnerie – tá zostala v drvivej väčšine „uväznená“ v starých stolných, nástenných či vežových hodinách a na zápästí sa v mnohých prípadoch neohriala. Jednoducho to nemalo prílišné opodstatnenie – repeatery boli pre osobné použitie jednoducho užitočnejšie.

Slimáky, hrebene a zobáčiky – ako to funguje?

Po hodine histórie si dáme kvapôčok tej mechaniky – a aj keď nie som vyučený hodinár a asi ním ani nikdy nebudem, pokúsim sa aspoň v rýchlosti porozprávať o odbíjacích mechanizmoch aj z technického hľadiska.

Čo sa týka zdroja zvuku – v najskorších repeateroch, napríklad od vyššie spomínaných vynálezcov Quarea alebo „Barlowa“ Bootha, by sme najskôr mohli nájsť akési ploché „gongy“. Neskôr sa začali využívať drôtiky obtočené okolo tela kalibru, ktoré v závislosti od dĺžky a tvaru vydali určitý tón (tento systém sa používa dodnes).

Kladivko udrie do gongu obtočeného okolo kalibru. Zdroj: Monochrome Watches

Aby sa drôty/gongy rozozneli, musí do nich udrieť kladivka. Tá musí „vedieť“, koľkokrát av akom poradí tak majú urobiť. Preto sa v kalibre musí nachádzať aj ústrojenstvo, ktoré je schopné informáciu o aktuálnom čase preniesť do úderov kladiviek. Toto ústrojenstvo je potom tvorené mnohými dielmi, ale pre naše pochopenie si popíšeme len tie najdôležitejšie:

Po prvé tu nájdeme tzv. „slimáky“ – malé vačky pre hodiny, štvrtiny a minúty, ktoré obiehajú „zároveň s rúčkami strojčeka“. Každý slimák/vačka je potom rozdelený do niekoľkých krokov/stupienkov (hodinový 12, štvrťový 4 a minútový so 4 ramenami po 14).

Štvorramenná vačka so 14 stupňami. Zdroj: Thenakedwatchmaker.com

Ďalšími dôležitými súčiastkami sú tzv. „hrebene“, ktoré sú znova tri – každý pre určitú vačku. Každý z hrebeňov má dve strany; tzv. „zobáčiky“, ktoré interagujú s vačkami… a zubami (na opačnej strane), ktoré vďaka nakloneniu celého hrebeňa určia počet odbití samotných kladiviek.

Perfektné vizuálne vysvetlenie:

Všetko potom jednoducho rozpohybujeme za pomoci posuvníka na boku puzdra, ktorý slúži na natiahnutie pérovníka, špeciálne určeného iba pre systém odbíjania. Ako som už písal vyššie – taký repeater je naozaj „nenasýtnou beštiou“ a potrebuje preto ďalší zdroj energie pre svoj hladký chod. Napríklad v modeli Credor (luxusné značky z rodiny japonského Seika) nájdeme aj špeciálny ukazovateľ rezervy chodu len na odbíjanie.

V repeateri tiež nájdeme nemenej dôležitý mechanizmus, ktorý zaisťuje, aby bolo odbíjanie spustené iba pri jeho plnom natiahnutí; pokiaľ teda posuvník neposunieme až do najneskoršieho bodu, odbíjanie sa nedočkáme. Táto malá vychytávka zaisťuje, aby nedostatočne natiahnutý bicí mechanizmus neodbíjal príliš málo hodín a neudával tak zle ozvučený čas.

Posuvník u Armin Strom Minute Repeater.

A čo Sonnerie?

Sonnerie hodinky – najmä Grande a Petite sonnerie fungujú na podobnom princípe ako repeatery len s tým rozdielom, že čas oznamujú automaticky v určitom rozmedzí. Naopak Sonneire au Passage sú oveľa jednoduchšie – tým, ako sa ústrojenstvo hodiniek pohybuje vpred časom, sa pomaly roztáča vačka interagujúca s kladivkom, ktoré je v každú celú hodinu „upustené“ a tým rozoznie tón oznamujúci celú hodinu

Ako porozumieť, čo nám hodinky hovoria?

Nakoniec nám už len stačí pozorne počúvať a pochopiť, čo nám práve hodinky „odbimbaly“. Čo sa týka systému ozvučenia – väčšina odbíjacích hodín funguje na rovnakom, jednoduchom princípe.

Prvý je odbitý počet hodín hlbokým tónom, potom štvrtiny hlbokým a vysokým tónom zároveň a nakoniec minúty iba tónom vysokým.

Ak by sme teda posunuli posuvníkom repetearera napríklad o 8:47, počuli by sme niečo ako: „Dong, Dong, Dong, Dong, Dong, Dong, Dong, Dong (8x pre hodiny)… Ding Dong, Ding Dong, Ding Dong (3x pro čtvrtě)… Ding, Ding (2x pre minúty).

Výnimkou je napríklad model Zeitwerk Minute Repeater od nemeckej značky A. Lange & Söhne, ktorý čas odbíja v nám oveľa bližšom štýle – dovolil by som si povedať v „digitálkovom štýle“. Ako prvý je klasicky odbitý počet hodín, potom namiesto počtu štvrtí počujeme počet desaťminút a nakoniec len klasický počet minút.

Špecialita na záver

V závere dnešného článku si povieme aj nejakú kuriozitku – takú tú typickú zaujímavosť, ktorú začnete oslňovať svojich kamarátov po treťom pive… Málokto totiž vie, že odbíjacie hodinky vo svojej histórii vždy čas neodbíjali len počuteľne a nahlas… Znie to ako hlúposť, však? Od čoho by potom odbíjanie mali?

Prvé z nich sú tzv. „dumb watch“, ktoré si údajne užívali obľuby najmä v rokoch medzi 1750 až 1820. Hodinky s „nemým“ opakovačom boli určené pre slepé alebo pre využitie na schôdzkach či koncertoch. Hlasité gongy tu boli nahradené pevným kovovým blokom pripevneným k telu hodiniek a hodinky preto vydávali iba diskrétne vibrácie, ktoré bolo možné cítiť na dotyk.

Znovuobjavenia a vylepšenia sa tento vynález dočkal v roku 1979, kedy ho trojica autorov vytvorila pre svojho slepého kamaráta. Tento nápad sa rýchlo ujal a pod záštitou spoločnosti Chronoart sme ho na trhu mohli vidieť až do roku 2006. K tomuto roku bolo vyrobených a predaných 18 000 kusov audocrónu.

Audocron od Chronoart.

Slovo záverom

Týmto by to bolo odo mňa na odbíjanie už naozaj všetko, priznám sa, že nebolo ľahké túto kráľovskú komplikáciu obsiahnuť v jednom článku a verte, že by som o nej bez preháňania mohol spísať desaťdielny román. Dúfam, že ste sa teda dozvedeli niečo nové a budem rád, keď pod článok napíšete svoj vlastný názor na odbíjacie mechanizmy alebo sa rovno pochválite nejakým, ktorý vám robí radosť u vás doma.